Beniky niekedy v roku 2000

Na úvod treba poznamenať, že osada Beniky tvorí neoddeliteľnú, pritom však samostatnú časť obce Liptovské Beharovce.

     Územie dnešných Liptovských Beharoviec je ľuďom známe už 3500 rokov, čo dokazujú početné sídla ľudu lužickej kultúry, ktorý sa usadil v blízkom okolí. Pravdepodobne to boli oni, ktorí v tejto oblasti začali s kultiváciou krajiny za účelom získania kvalitných pasienkov pre svoj dobytok. V ich úsilí pokračoval neskôr ľud púchovskej kultúry, ktorý sa tu objavil pred koncom starého letopočtu. Urobil tak priamym obrábaním pôdy. Obidve formy hospodárenia sa tu dopĺňali počas celého stredoveku a v rôznych podobách vydržali až do súčasnosti.

Samotné Liptovské Beharovce sa rozprestierajú na cestnej spojnici dvoch sídelných oblastí, ktoré sa vyvinuli v strednej dobe bronzovej, a to severnejšie položených hradísk v Matiašovciach a južnejšie situovaných osád pod Liptovským Trnovcom. Chrbtovú kosť tunajšieho pravekého osídlenia tvorí neveľký potok Petruška, ktorý pramení nad Bobrovčekom, skrúca sa pri Pavlovej Vsi smerom k Liptovským Beharovciam, aby sa pod nimi opäť obrátil k Trnovcu, kde ústi do priehrady Liptovská Mara. Práve jeho nevysokú nivu po celej dĺžke obsadili ľudia svojimi sídlami a ako sme sa aj sami presvedčili, v potoku Petruška začínal aj beharovský stredovek.

Najstaršia písomná zmienka o majetku Bobrovca a zároveň o území neskoršej obce Beharovce je z roku 1231, keď kráľ Ondrej II. vyčlenil územie s rozsahom šiestich popluží a daroval ho Behárovi, synovi Semela. Listina vymedzovala hranicu majetku, ktorú mal na jej základe vytýčiť poverenec kráľa (ministerialem regis) Buna, syn Naradov. Behar bol kráľovským vyslúžilcom, podľa prezývky niekdajší rýchly posol. Na majetku sa usadil a vybudoval si tu sídlo - malé opevnené hradisko v rokline potoka. Stalo sa základom stredovekej dediny, ktorá tam stála už v polovici 13. storočia a zaraďuje sa tak medzi najstaršie zemianske osady na Liptove.

Preklad listiny:

     "Ondrej, z Božej milosti kráľ Uhorska, všetkých v prítomnosti a budúcnosti touto predloženou listinou zdraví a želá všetko dobré. Na všeobecnú známosť ako v prítomnosti, tak v budúcnosti, dávame obsahom tejto listiny na vedomie, že náš spoľahlivosťou a službou známy Behar, syn Samela, vo Zvolene žijúci, nám poctivú službu poskytoval a preto v zemi Bobr(ovec) a Bobrovček v liptovskej zemi šesť popluží jemu a jeho potomkom, ktoré môže dediť a na základe dedičského práva neustále držať vo vlastníctve, skrz nášho verného Bunu, syna Narada (nášho ministeriála) v Liptove, osobne (pri)deľujeme. Prvá hranica tejto zeme začína pri spojení potôčka, kde sa nachádza krovisko zvané (Buz)bukur a odtiaľ mierne postupuje dopredu ku svahu smerom k severu a blíži sa ku starej ceste, blízko ktorej sa nachádza skupina stromov zvaných sumbukfa, tam je hranica, a odtiaľ sa pridržuje severnej strany a prechádza cez ten istý svah ku trom lesíkom z ktorých zostupuje, kde vedľa senníku je hranica. Odtiaľ postupuje po horskom svahu na východ, kde sa nachádza studnička pred hranicou, odkiaľ sa uberá ku hranici, odtiaľ sa uberá k riečke, zvanou (...)ký potok a pozdľž tohto potoka zostupuje dole až k miestu, kde sa nachádzajú dva stromy zvané sumurkfa, pri tých stromoch uhýba na juh a postupne ku svahu, tam je hranica a odtiaľ zostupuje vedľa zeme ľudu dediny Bobrovec, pokračuje k ceste, ktorá sa tiahne okolo uvedenej zeme až k prvej hranici. Aby však táto naša donácia bola neustále v platnosti držaná, na prítomné povolenie dvojitú pečať našu pre ochranu pripojujeme.

Datované roku Pána 1231, kraľovania nášho roku 28.

Prvou písomnou zmienkou o osade Beniky je listina z 15.júna 1386, ktorá je súčasťou rodového archívu Belopotockovcov a nachádza sa v Maďarskom národnom archíve v Budapešti. Medzi poverenými svedkami v rámci sporu o vlastníctvo majetkov v Ľubeli sa okrem iných zemanov ( Gregor z Malatína, Michal z echtár...) spomína aj Vavrinec z Beník, ako kráľov človek (homo regius). Podľa tohto dokumentu už v tom čase existovalo jadro neskoršej dedinky Beniky. 

Podľa názvu bol zakladateľom dediny niekedy v 14. storočí zeman Beňo (Benyk, Benek, Benik). V roku 1583 stáli na Benikách dve kúrie jeho potomkov. V liptovských stoličných zápisniciach sa dedina v rokoch 1516-1541 spomína ako Benikow. V roku 1636 sa uvádza s názvom Beniky. Neskôr sa dedina rozrástla a v roku 1790 dedinu obývali dve zemianske rodiny a v roku 1828 tu už stáli štyri zemianske kúrie a obec mala 30 zemianskych obyvateľov.

Listina krajinského sudcu a spišského kapitána Imricha Bubeka z roku 1386, ktorou urovnaním sporu medzi zemanmi z Ľubele poveruje niektorých liptovských zemanov a medzi nimi aj Vavrinca z Beník, kráľovho človeka.

Benikovský z Beník (Benyik, Benyikovszky)

Svoj pôvod si zemania z Beník odovzdávali od Behara, syna Semela, ktorý dostal v roku 1231 od kráľa Ondreja III. donáciu na územie neskorších Beharoviec. Zemania z Beník sa spomínajú prvýkrát v roku 1386. Ďalšie údaje o rode sú až zo 16. storočia. V rokoch 1570-1600 sa spomína Jakub Benik z Beník (de Benyikow). V súpise liptovskej šľachty z roku 1583 dvaja členovia rodu obývali dve kúrie v Beňušovciach. O kúriu v Liptovských Beharovciach viedli zemania z Beník spor s Jánom Sklenkom pred Liptovskou stolicou v prvej polovoci 16. storočia. Početnejší príslušníci rodu sa objavujú v súpisoch šľachty z 18. storočia. V roku 1794 Ladislav Benikovský žil v Štítniku v Gemerskej stolici. V tomto istom roku dokazoval šľachtický pôvod svedectvom Liptovskej stolice. Členovia rodu na konci 18. storočia žili na Benikách. V rímskokatolíckej matrike Liptovského Trnovca je v roku 1762 záznam o sobáši zemana Jána Benikovského de Benik s Annou Šandorovou de Beharfalva.

Beniky v roku 2015